Grécko 2009
Olymp - návšteva u Gréckych bohov
Olympic Beach 21.-30.5.2009
Posledné dni a týždne boli dosť hektické, držala ma vidina blízkej bikovej dovolenky.
Na poslednú chvíľu som skončil na trtulníkoch, stredu som už mal voľnú, ešte čo to povybavovať, zbaliť veci a už tu zvonil budík, čo znamenalo že je štvrtok 21.5.2009 a o chvíľu vyrážame na ďalšiu bikovačku do teplých krajín.
Autobus mal byť pristavený o 6,00 tak som tam nesmel chýbať, nechýbali ani viacerí účastníci či kamaráti ktorí nás prišli vyprevadiť, ale chýbalo to hlavné, autobus s prívesom. No aj ten sa nakoniec objavil. Nastalo zoznámenie s prívesom, ktorý som bol síce v stredu pozrieť, ale až pripojený za autobusom ukázal, že nie je najlepšie vyriešený, lebo je naklonený dozadu a tým budú aj biky. Tu nastal ďalší problém a to naloženie bikov, nejako sa nám nemestili, nakoniec pomohlo ich vyloženie nastavenie hornej opory vyššie čím sa už vidlice neprekrývali a nakladanie nám už išlo od ruky, celkom dačo okolo dva a pol hodiny. Z Prešova sme vyrazili okolo 8,45 a po krátkej zastávke v Košiciach, kde sme naložili Gabiku sme pokračovali na Maďarsko. To nás už nevítalo colníkmi, ale vďaka Únii sme hranice prefrčali. Len šoféri za hranicou zmenili peniaze, zaplatili diaľničný poplatok a frčali sme ďalej. Budapešť sme obišli dokončeným obchvatom, ani sme ju neregistrovali. Vstup do Srbska bol síce uniformovaný ale v pohode Omnoho horšie to bolo na Macedónskej hranici, kde sme si počkali okolo 3 hodín aj s kultúrnou vložkou drzého policajta, ktorý si vynútil pokutu za fotenie. V Macedónsku nás uvítali evidentne horšie cesty ako v Srbsku, no šoféri sa pravidelne striedali a cesta ubúdala. Nad ránom sme po nutných formalitách opäť vstúpili do Únie a osemdesiatkou uháňali 
Gréckom k moru a bájnemu Olympu. Do Olympic Beach sme dorazili čosi po deviatej. Nasledovalo vyloženie bikov a batožín, čo nám už išlo oveľa rýchlejšie ako naloženie. S delegátkou sme spresnili izby a postupne sme sa ubytovali. Potom už nasledovalo spoznávanie okolia a vyskúšanie vody a pláže. Ja som sa vybral preskúmať možnosť dostať sa popri mori južným smerom, čo sa však ukázalo ako nemožné, tak som sa pridal k tým na pláži. Pred večerou nás delegátka informovala o fakultatívnych výletoch, čo sa nakoniec ukázalo ako jej hlavná činnosť. Na večeru sme išli asi 100 metrov do hotela s poľskou obsluhou, kde sme mávali aj raňajky. Poniektorí na večeri neboli, lebo chceli vyskúšať Grécky večer, my sme pokračovali posedením na terase.
V sobotu nás čakala prvá vážnejšia túra. Vybrali sme sa smerom na blízke okresné 
mesto Katerini, tu sme zakúpili nejaké mapy a podaktorí dostali na námestí zadarmo žiarivky.
Trochu trvalo než sme sa vymotali z úzkych uličiek a nabrali smer na Dion, kde sme dali prestávku a občerstvenie blízko múzea vykopávok. Po odpočinku sme sa v už menšej skupine vybrali v ústrety narastajúcim vrcholom Olympu, slnko vytrvalo 
pripekalo a my sme ťahali do kopca okolo povrchového vodovodu. Na úpätí kopcov stúpanie pritvrdilo a objavili sa aj serpentíny, no už sme pomaly dorazili ku kostolíku 
s odpočívadlom v tieni stromu kde už bolo počuť hučanie vody, no vodopád počuť nebolo. Chýbal už len kúsok na koniec asfaltky odkiaľ viedol mierny zjazdík k vodopádu a tôni, kde sa dalo aj zaplávať, čomu som nakoniec neodolal ani ja a vyskúšal som to v elasťákoch čo robím véééľmi nerád a nakoniec to malo aj svoje následky...
Po vodopádovom relaxe sme v znova preriedenej zostave pokračovali objavovať šotolinu, ktorá stúpala do kopcov. Skupinka sa ešte stenčila, navyše sa začali sťahovať mraky a ozvalo sa aj nejaké zahrmenie, no pokračovali sme ďalej s tým, že vystúpime na 900 metrov. 
V chládku to išlo celkom dobre až sme došli na koniec cesty, kde stála nová chata dokončená na jeseň minulého roku. Tu sme v štyrke ešte dali vrcholové foto, doplnili vodu a dali sa zjazdovať. Zjazd bol dosť náročný najmä tým, že cesta bola nová a povrch bol veľmi nestabilný. Po návrate na asfaltku to už bol pohodový zjazdík do Dionu a potom v bočnom vetre na Katerini, ale tam sme až nechceli lebo sme si to chceli skrátiť. Peťo zapol navigáciu v mobile a tá nás krásne doviedla cez polia sa kľukatiacimi šotolinkami a asfaltkami skoro až k hotelu. Táto skratka sa neskôr stala často používanou. Po dojazde ešte kúpanie v mori, rýchla sprcha a hybaj na večeru, po nej ešte doplnenie tekutín spojené s posedením na terase.
V nedeľné ráno sme po raňajkách vyrazili severným smerom popri pobreží. Najprv sme sa na chvíľku zastavili v Paralii pri kostole, podaktorí nakukli aj dnu a pobrali sme sa ďalej. S vetrom a po rovine to išlo celkom dobre, minuli sme soľné „plantáže" až sme dorazili k prístavu Archaia Pydna, kde sme sa počkali a pokračovali ďalej. No po prechode železnice to bolo podozrivé a prejazd diaľnice nás presvedčil, že ideme zlým smerom. Miky vyrazil dopredu zastaviť uprchlíkov a ja som počkal nad diaľnicou na omeškancov. Spolu sme sa vrátili do dedinky Archaia Pydna a pokračovali popri mori ďalej. Zastavili sme sa pred Makrygialos na útese, kde bolo pózovanie a napokon sme v uvedenej dedinke zakotvili
. Najprv len na čapované pivo, no potom sme nadviazali družbu s bývalou ruskou výsadkárkou Larisou, ktorá tu pracovala. Potom sme v menšej skupine pokračovali ďalej. Najprv sme v Agianis zbehli nechtiac na pláž, vrátili sa hore potom sme to strihli skratkou cez pole a ťahali ďalej na Sever. Vďaka horúčave a zvlnenému terénu morálka rýchle upadla, a tak sme pred Methoni zaradili spiatočku a pridali sa k plážistom v Makrygialos. Po 
kúpačke a „návrate Wylliho" sme sa boli zas posilniť u Larisy a už nás čakala známa cesta späť. Tentoraz však proti vetru ubiehala akosi pomalšie, navyše nás zastavil Jankin defekt a tu sa ukázalo že mám v zadnom plášti taký istý tŕň ako ona, tak som sa Pridal k Dušanovi a menili sme duše v dvojke, samozrejme za dozoru polovičiek. Do hotela to boli už len 3 kiláky, ktoré sme už v pohode dorazili. Toto bola najľahšia etapa, čo sa týka profilu skoro rovina, aj dĺžkou tesne cez 60 km, no tak ma zmohla. že som po večeri zadriemal a tak vynechal večerné posedenie.
V pondelok sme sa v úzkej zostave ôsmych bikerov vydali južným smerom a po križovatku pred Kalivia sme to ťahali spolu. Tu Lukáš s Mirom pokračovali na Olymp a Maťo s
Peťom išli na Litochoro, my sme odbočili a na Limenas sme začali ťahať popri plážach, kade bola pekná šotolinka, ktorá však končila pred riekou. Tak sme sa trochu vrátili a cez lávku sme prešli do kempu, z neho na cestu a za nákladným prístavom pred Limenas sme z nej zasa odbočili k plážam. No zasa sme sa museli trochu vrátiť, lebo tu boli veľké rekreačné rezorty so súkromnými plážami. Tak sme to obišli a potom pokračovali šotolinkou až sme zasa vyšli na asfaltku, kde sme si na autobusovej zastávke dali malú pauzu na doplnenie kalórii. Potom sme potiahli až do Leptokarie. Tu sme mali chuť na pivo. V diaľke 
sme uvideli reklamu na Zubra. no mali zavreté. Došli sme na pláž na konci mestečka, kde sme trochu dumali čo ďalej. Nakoniec sme sa rozhodli dôjsť na hrad Platamonas vzdialený asi 6 km. Prešli sme Paraliu Skotinis a Paraliu Panteleimonos, kde už bol hradný kopec nad nami. Zastavili sme sa pri verejnom prameni, kde sme doplnili vodu a Dušan s Maťom sa pod žriedlom aj občerstvili. Tu začalo stúpanie na hrad do výšky 100m. Dve tretiny po asfaltke a zo sedla chodníkom na hrad, kde sme chvíľku posedeli, spravili foto a pobrali sa za vôňou chmeľu nazad. Maťo 
s Jožom tak ako sme prišli a ja s Dušanom sme sa rozhodli vyskúšať trailík, po ktorom sme videli predtým schádzať pešiakov. No asi sme netrafili ten pravý a zašli sme do poriadnej húštiny, kde sme sa dosť doškriabali no nakoniec sme sa s chalanmi pri prameni stretli. Do Leptokarie sme to už vzali jedným vrzom a tu sme najprv uvideli inú tavernu so Zubrom a hneď oproti ďalšiu s Prazdrojom. Zvíťazila Plzeň, ku ktorej sme pridali nejaké kalórie a Plzeň k tomu. No museli sme vyraziť, lebo ak by sme ešte chvíľu posedeli, tak sa už asi nezdvihneme. Spiatočná cesta už bola v znamení asfaltu a okrem opretia bicykla sme to vzali s vetrom v chrbte jedným ťahom až k hotelu. Po večeri sme si cez Poliakov objednali na zajtrajšok autá, ktoré nám pristavili a po desiatej sme zaľahli s vidinou skorého vstávania.
Utorok bol podľa Iľka posledným pekným dňom, preto sme si naň naplánovali výstup na Olymp. Zahájili sme ho odjazdom o piatej, ktorý sa však trošku natiahol a my sme vyrazili nočnými ulicami do Katerini kde bol trochu problém s orientáciou. Pokračovali sme na Svoronos, Kato Milia, do Kalithea Ellassonas, kde sme odbočili na Olipiadu a Sparmos. Tu začali nekonečné serpentíny, ktoré nás dostali na parkovisko pri vojenskej základni vo výške 1700m a kde sa našich šesť áut v pohode zmestilo. Po spoločnej fotke sme vyrazili a zastali pri závore. Po pár formalitách s vojakmi sme pokračovali cez lyžiarske stredisko na vrchol vo výške 2300m. Tu sme sa trochu priodeli, lebo už trochu fúkalo, popri tom sme s Lukášom našli cez 20 nábojov do samopalu, ktoré 
Luky pri návrate vrátil prekvapeným vojakom. Celá skupina sa stále viac naťahovala a drobila na menšie skupinky. Postupne sme obišli vrchol Ajios Andoninos a cez Skolio na rázcestie chodníkov na Skale. V trojke s Jurajom a Lukym sme sa vydali na Mytikas. Najprv nasledovalo prudké lezenie dole, ktoré po preskoku zo skaly na skalu bolo vystriedané lezením hore. Chvíľami som si nebol celkom istý či tam vylezieme, no bohovia Olympu k nám boli milostiví. Na vrchole nás dokonca odmenili krásnym počasím 
s miernym vánkom a fantastickými výhľadmi, ktoré však netrvali dlho. Stihol k nám ešte prísť Jožo, ktorý to absolvoval v cyklistických tretrách. Tie dostali na kameňoch riadne zabrať. Po prípitku od Juraja a fotení nám neostalo veľa času, lebo obloha sa rýchle zatiahla mrakmi a začuli sme hrmenie. Rýchlo sme sa obrátili na zostup. Zastavili sme s ešte na Skale kde sme mali vrcholový prípitok od Ľubky a pokračovali preč, obišli sme Skolia po snehovom poli v sedlách zas strašne fúkalo no nad zjazdovkou vietor ustal a my sme zostúpili na parkovisko, kde sme urobili spoločné foto a znavení nasadli do aut. Nasledoval zjazd 
s krásnymi výhľadmi a vierou v kvalitu bŕzd na našej Toyote - kosačke, krátke zastávky keď cez cestu prechádzali stáda horských kôz za dozoru svoriek psov, ktoré útočili na auta. Pri zjazde nám nejako rýchlo ubudlo palivo a po prekonaní ďalších serpentín ako na hojdačke a po prejdení Kryovryssi a Sikaminey sme v Karií dotankovali 10 litrov, ktoré nám nakoniec vydržali až k hotelu, no pred nami bolo ešte stúpanie do 1000 metrov následované prudkým klesaním s nekonečnými serpentínami a zjazdom do Leptokarie, odtiaľ už len po neplatenej diaľnici do Katerini skade to bol už len skok do Olympic Beach, kde sme si po hygiene stihli pred večerou aj trochu oddýchnuť. Po večeri nasledovalo rozoberanie zážitkov, zo dňa kedy sme si väčšinou urobili osobné výškové rekordy.
Na stredu sme sa rozhodli pozrieť dedinu Vrontou a vodopády Kori. Od hotela sme vyrazili už známymi šotolinkami k diaľnici. Po jej prejdení nadjazdom sme pokračovali súbežnou cestou až za most, kde sme odbočili k Olympu. Po chvíľke sme pred sebou uvideli cyklistku, hneď ma napadlo že to nebude Grékyňa. Keď sme ju dobehli sa ukázalo že je to Češka, tak sme počas jazdy trochu pokecali. Dokonca nás aj naviedla správnou šotolinkou pomedzi polia, a tak sme okolo Karitsy prešli hlavnú cestu a pomaly došli do Vrontou, kde sme pred kostolom v parku s mnohými fontánami, uprostred obrovského kruhového objazdu dali pauzu na doplnenie kalórii a aj fotenie. 
Nakoniec sme sa zdvihli a za príjemnej mierne zamračenej oblohy začali stúpať smerom k Olympu. To sa do nás ale najprv pustili psi, ktorých sme odohnali a potom sme zastali až na úpäti kopcov na križovatke medzi kláštormi Triáda a Kori. Najprv sme však zašli popri potoku k malej priehradke, kde odoberajú vodu, potom sme zišli späť na križovatku a vydali sa ku kláštoru, ktorý je v hlbokej rokline. Po jeho prehliadke sme vystúpali vyše 150 schodov späť k našim strojom. Po doplnení vody sme sa vydali ešte k vodopádom, no už bez ženského sprievodu a Vojta, ktorí nás počkali na križovatke. My sme si najprv užívali krásu miesta s tromi väčšími vodopádmi a nakoniec sme si niektorí aj zašantili. Nasledoval trailík ku kláštoru a krátke stúpanie n križovatku, odkiaľ sme spolu zišli tou istou cestou do Vrontou a k hotelu.
Vo štvrtok sme sa zberali väčšia skupina na juh, ale čakanie na odchod sa preťahovalo tak sme nakoniec vyrazili dvanásti. Pokračovali sme už dobre známou trasou až k prístavu pri Limenas, kde sme dali krátku pauzu a pozreli si ako napĺňajú lode štrkom z neďalekého lomu. Potom sme to zatiahli až na pláž na konci Leptokarie, kde sme pod borovicami zaparkovali stroje a dali sa plážovať. No Luky ma ukecal, aby som s ním vyšiel serpentíny, ktoré sme pred dvomi dňami absolvovali autom, lebo chcel urobiť videjko zo zjazdu. Tak sme sa v dvojke vymotali z Leptokarie, no vyrazili sme hore zlou cestou. Snažili sme sa to napraviť pomedzi sady, okolo farmy, hore a dole. Keď sme sa konečne dostali na správnu cestu boli sme v tej horúčave dosť zmorení. Po asfaltke to už išlo lepšie a vystúpili sme do polovičky serpentín vo výške 500m. Luky urobil nejaké fotečky, zapol kameru a nasledoval 
zjazd. Ten som si však veľmi neužil. Kvôli zlostiacej voľnobežke som musel skoro stále točiť pedálmi. Našich plážistov sme objavili na pláži, a okrem kúpania a slnenia už absolvovali chmeľovú vložku aj nejaké nákupy od plážových predavačov. Všetkým nám už trochu vyhladlo, tak sme sa vybrali doplniť kalórie, čo sa nám podarilo až v centre. Tam nás zase odchytili plážoví predavači a Gabika za Edovej asistencie dojednala cenu a kúpila už druhý bubon. Než sme sa vrátili na pláž, Vojto nás už opustil. Absolvovali sme ešte kúpanie a pomaly sme sa pobrali na spiatočnú cestu. Tá s vetrom v chrbte rýchle ubehla a nás už čakala len večera a terasový relax.
Piatok bol odchodový deň, tak sme museli do deviatej uvoľniť izby. Po znesení bytožiny na prízemie sme absolvovali prechádzky po mestečku. neskôr plážovanie. Po piatej sme nakladali biky a o siedmej miestneho času sme vyrazili smer Slovensko. Zas sme si postáli na Macedónskej hranici, no nie až tak dlho ako pri príchode. Za ten čas sme videli desiatky mikrobusov, ktoré privážali gréckych klientov do macedónskych kasín. Nočná cesta prebehla pomerne rýchlo. V Maďarsku aj pršalo a bolo výrazne chladnejšie. Krátka zastávka v Košiciach, rozlúčka s Gabikou a o piatej sme už vykladali biky v Prešove. Ešte rozlúčka s priateľmi a už len krátka jazda domov.
Takto si na zájazd spomínam s odstupom troch týždňov.
Keďže sme nejazdili celá skupina spolu, ale v rôznych skupinkách podľa chuti a kondície, tak má každý iné zážitky. Okrem bicyklovania sa niekto zúčastnil fakultatívnych výletov, Gréckeho večera, výletu do Atén, výletu na Meteory, pirátskej plavby, či výletu do Litochora.
V Olympic Beach boli v septembri aj Medzilaborčania, môžete si prečítať o ich zájazde.