Chorvátsko 2004
Makarska - Tučepi
22.-28.4.2004
Naša prvá bikovačka v Chorvátsku sa odhrávala na ostrove Brač a Makarskej riviére v mestečku Tučepi a okolí.
Po druhý krát na bicykli za teplom.
Na rok 2004 sa mi podarilo vybaviť v Tiptoure Brač s Makarskou posledný aprílový týždeň. Takže povlaňajších skúsenostiach z Elby sme vedeli, že to nebude veľmi na kúpanie, zvlášť po studenej jari a napokoncelom roku, ale na bicyklovanie by to malo byť ideálne. Opäť sme mali plný autobus a Martin išiel svojim autom.
Tentoraz sme dohodli trasu Poprad, Prešov, Košice, Budapešť, Split, takže prví nastúpili kamaráti zo Svitu a Popradu. U nás v Prešove nastal trochu zmätok, lebo práve zabrali parkovisko pred žel. stanicou na výstavbu NAYky. Po urýchlenom presune k Tescu sme sa nalodili a vyrazili smer Košice, samozrejme s meškaním. Po nastúpení Košičanov sme vyrazili smer Maďarsko a po formalitách na hranici sme natešení smerovali k Jadranu. V nočných hodinách sme prekročili Slovinské hranice a po prázdnych cestách smerovali do južných krajov. Boli by sme predriemali celú noc, ale vyrušil nás defekt kolesa na prívese s bikmi, ktoré bolo úplne zničené až na ráfik. Ten bol zrelý len do šrotu. Spoločnými silami sa nám podarilo namontovať rezervu a pokračovať ďalej. Rozladení však boli Popradčania, ktorým zničené koleso poškodilo bajky. To už začínalo svitať a my sme pomaly začali vstrebávať drsnú Chorvátsku krajinu. Je až neuveriteľné v akej pustine dokážu ľudia žiť. S klesaním k moru sa výrazne zmenila klíma a už bolo cítiť blízkosť mora, ktoré sa zrazu objavilo s vjazdom doSplitu.
Prvý deň na Brači.
V prístave sme počkali na trajekt a po nalodení smesi začali vychutnávať plavbu na lodi, urobili smenejaké to foto, ale neskôr sme radšej pozaliezali doútrob lode, kde bolo príjemné teplo. Po priblížení sak ostrovu sme sa vyhrnuli na palubu a sledovalipristátie v Supetare. Po vylodení sme nasadlido autobusu a odviezli sa pár kilákov do Postire, kdesme sa následne ubytovali. Pri vykladaní bajkovmnohým vrela krv pri zistení poškodení, ktoré strojeutŕžili počas cesty. Pri plánovaní prvých švihov savytvorili viaceré skupinky, ktoré si naplánovali vlastnétrasy. My sme sa rozhodli pre Vidovu Goru,najvyšší vrchol ostrova Brač. Počasie bolo perfektné, tak sme osedlali našich tátošov a vyrazili v ústrety novému dobrodružstvu.
Hneď pri prvej príležitosti sme odbočili do terénu cestou či skôr chodníkom sme vystúpali do dedinky Škrip, odkiaľ sme asfaltkou okolo lomu na mramor pokračovali na Nerežišče. Hneď pred mestečkom sme však odbočili vľavo a dlhým zatáčkovym stúpaním sme sa dostali na náhornú rovinu, kde sme odbočili na Vidovu Goru. Cesta viedla miernym stupákom borovicovým lesom, tak sa príjemne šľapalo a po chvíli sme tam boli. Tu sme stretli ostatných bikerov ktorí vyrazili pred nami.
Pokochali sme sa pekným výhľadom na Bol so známou plážou Zlatný Rat, aj na ostrov Hvar, ktorý bol pod nami skoro na dosah ruky. Trochu sme sa občerstvili, Peťo vytiahol Slovenské pivo, urobili sme nejaké zábery a po skupinkách sme sa vytratili.
Našu skupinku som nahovoril, že by sme sa pozreli na kláštor Blaca. Chcieť je jedna vec, ale trafiť tam je vec iná. My sme netrafili tu správnu cestu a statočne sme zakufrovali. Cesta sa zmenila na cestičku, potom chodník a nakoniec sa aj ten vytratil. Keďže sme počuli kozy, tak sme sa trápili po strašných kameňoch, ale nakoniec sme to vzdali a vrátili sme sa.
Potom sme skúšali ďalšiu cestu, ale aj z tej sme sa vrátili. Igor dostal defekt, tak vymenil dušu a tak sme sa vracali na penzión do Postire.V zjazde pod Nereziščom sme stretli Košičanov a ukecali sme ich nech idú s nami, že k penziónu to zídeme dole kopcom po polňačke. V Škripe to Igor zobral rovno,
dostali sme sa na koniec osady a dalo sa ísť len dvomi cestičkami medzi poličkami. Všetci postupne zmizli cestou vľavo, tak som to skúsil tou vpravo, klesala mierne medzi kamennými plotmi, no postupne sa zväčšil sklon a aj podklad sa zmenil z hliny na voľné kamene, ktoré pod kolesami zvonili ako sklo.
Občas boli ploty rozpadnuté a kamene zasypali cestičku tak som musel zosadnúť a prejsť pár krokov než som znovu nasadol, postupne sa cestička začala zlepšovať a mne došlo, že idem dobre a nakoniec som zišiel na asfaltovú cestu pod dedinkou Dol a po nej som došiel k penziónu, kde čakala manželka, sprcha a aj večera. Samozrejme že nasledovala výmena zážitkov a plánovanie na druhý deň.
Samozrejme sme nezanedbali ani dezinfekciu.
Druhý deň na Brači
Celý zájazd sa zasa rozdelil na niekoľko skupiniek, ktoré si urobili svoj program. My sme vyrazili zasa v rovnakom zložení Igor, Zdeno, Pali, Peťo, Rapo a ja. Tentoraz sme sa rozhodli že sa na križovatku pod Vidovou Gorou, dostaneme cez dedinku Dol, no to sme netušili čo nás čaká. Nad obcou je zanesená priehrada, ktorá asi zachytáva prívalové vody, okolo nej sme prešli, no cesta sa neskôr stratila tak sme zišli pod ňu a zabočili vpravo prudko hore, chvíľami sme museli potlačiť, ale dostali sme sa na hrebeň nad obcou.
Po ňom sa išlo lepšie, lenže to najhoršie ešte len malo prísť.
Postupne sme sa dostali na rázcestie chodníkov neďaleko kaplnky sv. Vid, tam sme sa občerstvili pred ďalším trápením. Dali sme sa vľavo po chodníku ktorý sa miestami skoro strácal, viedli nás chomače srsti na konároch a trus po kozách. No nakoniec sme sa dostali na planinu a po prejdení niekoľkých plotom, tie sú vždy otváracie, sme už prášili po pekných šotolinkach až sme po troch hodinách stanuli na križovatke pod Vidovou Gorou, kde Igor prehlásil, že dnes už do terénu nepoloží ani nohu. No nakoniec sa nechal ukecať a tak sme vyrazili smer Blaca. Tentoraz sme však išli podľa ceduliek a dostali sme sa krásnym zjazdikom na miesto s pekným výhľadom na kláštor, kde sme urobili nejaké foto a pokračovali sme po ceste dole, no nakoniec bol ceste zrazu koniec.
Boli tam zaujímavé pohľady na krajinu vpravo po nedávnom požiari, kde ostro kontrastovali čierne ohorené kmene stromov s bielymi kameňmi všade naokolo, zrejme aj cesta nad kláštorom Blaca slúži hlavne pre požiarnikov. Tak nám ostalo len vrátiť sa naspäť stúpaním nad kláštor, tak sme sa v tej horúčave slušné zapotili a najhoršie bolo že voda nikde. Chodníkom sme sa spustili po zvonivých kameňoch ku kláštoru, kde je vymurovaná veľká nádrž na stekajúcu vodu ale tu sme sa neodvážili nabrať, tak sme zaklopali na vráta kláštora a prišiel nám otvoriť správca ktorý je aj jediným obyvateľom, má tam malú predajňu občerstvenia a suvenírov a poskytol nám aj vodu, ktorá nám náramne chutila, Peťo to zazdil aj oroseným...
Od kláštora sme zjazdovali, cestičkou, ktorá sa často menila na chodník so schodmi a voľnými kameňmi, fakt to bol slušný adrenalín. Peťo mal pád a stratil fľašu ktorú hľadal, ale nakoniec to vzdal, po chvíli čakania sme zišli do peknej zátoky odrezanej od sveta. Cez kamene sme sa dostali na chodník ktorý viedol lesom ponad more a technickými úsekmi sme sa nakoniec dostali k osade Farska odkiaľ sme si to po prašnej ceste mastili smerom na Bol. Po ceste sme stretli pár bikerov na Kanonoch a Nemcov na štvorkolke na ktorej sa chceli dostať na Blacu, čo nám bolo do smiechu. Z Murvice už vedie asfaltová cesta po ktorej sme a dostali na Zlatný Rat, ktorý náš však značne sklamal. Na fotkách a z diaľky vyzerá ako krásna piesková pláž no v skutočnosti je obyčajná kamienková.
Trochu sme sa občerstvili, urobili foto, pozreli na spiacu bikerku v spacáku a vyrazili do mestečka Bol, ktoré je hneď vedľa. Jeden obchodník s koreninami a občerstvenim nám poskytol vodu, za ktorú sme pekne poďakovali a vyrazili sme na ťažké stúpanie smerom na Pražnicu. Cesta vedie prudkým kopcom s mnohými zatáčkami a vrakmi aut pod cestou, postupne sme sa potrhali na menšie skupinky a zrazu vidíme ako náš predbieha pikap a z neho máva vysmiaty Zdeno s tým, že má odvoz do Postire. Až k odbočke na letisko bolo stúpanie značné, ale potom sa zmiernilo a pred Gornym Humacom sme zabočili vľavo na Pražnicu a mierným stúpaním po ceste s miernou premávkou sme sa dostali do Pražnice, kde sme odbočili na Pučišča a krásnym zjazdom sme sa pustili dole. V zjazde sme predbehli Silviu s Mirkou, ktoré sa vracali zo Selce. Na križovatke pre Pučiščou som na nich počkal, trochu sme pokecali, chalani medzitým prefrčali smer Postire, tak som sa vydal za nimi no a stalo sa mi to, čo už klasicky na druhý deň zájazdu, dostal som takého hlaďaka, že som nemohol otočiť pedálmi, zostúpil som z bajku, skoro neschopný chôdze. Ešte šťastie, že kočky boli za mnou a keď ma došli tak ma zachránili keksíkmi a do Postire sme došli v pohode akurát na večeru. Po večeri nasledovala večerná prechádzka po mestečku.
Deň tretí: Brač - MakarskaZobudili smer sa do zamračeného rána, ktoré bolo úplný opakom dňa predošlého. Neboli sme z toho veľmi nadšení. lebo k tomu ešte dosť fúkalo. Túto zmenu určite privítal Peťo, ktorý sa hneď prvý deň spálil a už včera natiahol v šušťakovú bundu. Po raňajkách sme naložili batožinu do autobusu a zhruba polovica ľudí aj bajky, ostatní sme na nich došli popri pobreží do Sumpetaru, kde sme ich v prístave počkali. Bajky sme naložili na príves, nalodili sa rozlúčili sa v duchu s Bračom a preplavili sme sa do Splitu. Tu sme mnohí vyložili bajky a vyrazili na Makarsku po svojom, ďalšia skupinka vystúpila v Omiši a pustili sa kaňonom rieky Cetina na Makarskú, ostatní sa odviezli autobusom až do Tučep kde sme mali ubytovanie. Partia zo Svitu vyrazila na cesťakoch zo Splitu prvá, my trochu neskôr.
Hneď na konci Splitu bola cik pauza a aj menšie odstrojenie. Cesta ubiehala s vetrom viac menej od chrbta pomerne rýchlo, pred Omišom som zastavil v obci Sumpetar a vyfotil dom kam chodí na dovolenku brat a mastili som za ostatnými ktorí ma čakali, ako maponosiča v Omiši. Tiež sme sa dali popri Cetine a pred prvým tunelom fúkal neskutočne silný protivietor, potom sa ukľudnil a my sme stúpali proti prúdu rieky a obdivovali okolitú krajinu, prešli sme Kučicu, odbočili na Slime a po novej uzavretej ceste ktorú strhla voda, sme vystúpali do sedla pod Veľkým Kukom. Tu sme dostihli skupinku ktorá išla z Omišu ale aj nás dostihol dážď, tak sme sa začali postupne spúšťať z kopca. Najprv som zastavil urobiť nejaké foto a potom som neodolal v zákrute a išiel som sa pozrieť do tej diery v skale, bol v nej však veľký bordel tak som od ďalšieho prieskumu upustil a vyrazil som za ostatnými. Tak ako som postupne dobiehal iných bajkerov tak sa aj menilo počasie a niekoľko krát som zmokol, za zmienku ešte stojí niekoľko Artúrových defektov. V Makarskej a Tučepoch už bolo pekne, ubytovali sme sa umyli a poďho na večeru. Po večeri prechádzka nočnými ulicami Tučep a posedenie s kamarátmi pred penziónom.
Deň štvrtý: Svätý Jure 1764 m.n.m.
Na tento deň bola naplánovaná perlička, výjazd na dominantu pohoria Biokovo, Svety Jure. Ešte z postele nás vytiahla Mirka s nejakou dezinfekciou, a po hygiene nasledovali raňajky, aby sme nabrali energiu pred poriadnou zaberačkou.
Väčšina cyklistov sa vybrala na svety Jure aj keď poniektorí (naše drahé polovičky) len k závore odkiaľ sa potom spustili do Makarskej a Bašky Vody.
Keďže som na raňajkách stlačil aj manželkinu škvarkovú pomazanku, hneď po začiatku stúpania sa začala ozývať, takže som zvolil prechádzkové tempo ku ktorému sa pár osôb pridalo.
Pomaly sme začali stúpať z Podgory v ústrety skalám Biokova, cesta najprv vedie lesom s mnohými zatáčkami a začali sme naberať výškové metre až k odbočke na Svetý Jure. Tam sme si zakúpili vstupenky do národného parku trochu sa občerstvili urobili foto a následne vyrazili do ďalšieho stúpania.
Postupne začalo ubúdať stromov a cesta sa čoraz viac zarezávala do skál, čim sa otvorili krásne výhľady na Makarské pobrežie s ostrovmi v pozadí.
S pribúdajúcou výškou sa naopak znižovala okolitá teplota a v niektorých miestach v ktorých fúkal ostrý vietor bolo až zima.
V týchto miestach sa stúpanie zmiernilo a nachádzali sme sa na akejsi akoby náhornej rovine odkiaľ sme smerovali viac do vnútra kopcov stratili sme výhľad na pobrežie, miestami sa začali objavovať zbytky snehu a aj v takýchto nehostinných podmienkach na maličkých kúskoch zeme medzi skalami dokázali žiť ľudia. Postupne sme sa priblížili k záverečnému stúpaniu na vrchol a to sa už proti nám začali rútiť žiletkári zo Svitu.
V záverečných serpentínach nás začali predbiehať nemeckí motorkári a jeden z nich to nezvládol v jednej vracačke a vyvalil sa motorkou, ktorú museli nadvihovať aspoň piati, aby ju dokázali postaviť. Pritom sa ukázalo, že väčšina z nich bola v dôchodkovom veku vrátane žien.
Tu sa už dalo dočiahnuť na sneh aj behom jazdy a tak občerstviť seba aj nič netušiacich kamošov. Nakoniec sa za poslednou serpentínou vynoril obrys vysielača a my sme boli hore kde sme sa postupne stretli s ostatnými.
Na vrchole vzhľadom ku chladu ktorý tam panoval, nasledovalo nahodenie všetkého šatstva ktoré bolo v zásobe, diky Silva.
A zo snehu, ktorý bol vedľa brány k vysielaču som v rámci hesla „slnko svieti voda láka postavme si snehuliaka" urobil malého snehuliaka, ktorého dozdobil Peťo a s ním sme sa spoločne vyfotili..
Bol tam nádherný výhľad na more a ostrovy v diaľke ktorý sa nám po chvíli zahalili mraky.
My sme osedlali naše tátoše a spustili sa dole, bol to skutočne veľkolepý zjazd a s adrenalínom keď sa náhle v prudkej zákrute oproti mne vyrútilo auto (alebo ja proti nemu? ) ale so zdravím sme to prežili obaja.
S klesajúcou výškou stúpala teplota a my sme mohli odkladať zvršky až sme skončili s krátkymi rukávmi a došli sme si v pohode na obed.
Kubovi to bolo málo, a tak si to po doplnení energie a tekutín ešte raz zopakoval.
Ostatní sme viac menej oddychovali.
Deň piaty: Drvenik
Posledný deň pobytu sme sa v našej skupinke rozhodli previesť sa popri pobreží smerom na juh.
Snažili sme sa jazdiť čo najviac popri pobreží, ale museli sme sa aj vracať. Keďže niektoré cesty končili pri skalách, tak sme boli nútení dostať sa na Jadranskú magistrálu a pokračovať po nej, ale keď sa dalo tak sme zasa klesli k moru a späť na ňu a tak sme sa dostali až do Drvenika. Tu sme sa usadili na mestskej pláži a budili pozornosť domorodcov, ktorí sa ešte len začínali pripravovať na nadchádzajúcu sezónu.
Čože by to bol za pobyt pri mori bez kúpania, tak sme zhodili odev a hop ho do vody, ta nás však rýchlo prebrala z eufórie pretože bola skutočne studená.
Po osušení nasledovalo ešte nejaké foto a pomalý sme sa miernou nostalgiou pobrali smerom do Tučep.
Bolo príjemné počasie a my sme s vetrom v chrbte rýchlo zavŕšili naše jarné kilometre v „Južných Krajoch".
Po obede nasledovalo zbalenie batožiny naloženie bicyklov na príves a ostal čas aj na posledné nákupy či prechádzky. Po 17-tej vodič naštartoval autobus a my sme sa rozlúčili s naším prechodným bydliskom a vyrazili na spiatočnú cestu domov.
Za Baškou vodou sme odbočili do kopcov a pred sedlom sme sa naposledy obzreli za Makarským pobrežím, nasledovala už len cesta Chorvátskym vnútrozemím, nočné podriemavanie v autobuse, Maďarské ráno a obedňajší príchod domov.
Po tom všetkom nám ostali pekné spomienky, množstvo záberov a očakávanie nových zážitkov v nasledujúcom roku.
Takto som to videl ja a vzťahuje sa to len na našu skupinku, ostatní nerobili až takéto divokosti, poniektorí si užívali pohodovú rekreačnú cykloturistiku.
Ľubo Hrečko
