ELBA 2003
Náš prvý cyklozájazd do teplých krajov bol s cestovkou Tiptour v termíne 23.-29.4.2003 a cieľom bol kemp Casa dei Prati v mestečku Lacona na krásnom ostrove Elba.
Keďže od tej doby už pretieklo veľa vody, spomienky sú už dosť riedke a aj tento report podľa toho vyzerá.
Z Prešova sme vyrazili zavčas rána a po zjazde do Košíc bola krátka zastávka na naloženie Košičanov, no na Soroške bola hneď ďalšia, ktorá sa trošku pretiahla, že Janko???
Potom už cesta celkom ubiehala. V poobedňajších hodinách bola prestávka v Bratislave, kde sa doladili formality v cestovke a pridal sa k nám ešte jeden autobus, ktorý mal namierené tým istým smerom a na to isté miesto. Cesta po diaľniciach rýchlo zbehla a ráno sme boli v prístave Piombino. Odtiaľ sme sa trajektom prepravili do Portoferraia, čo je hlavné mesto ostrova Elba, ešte krátka cesta do kempu, kde sme sa „vylodili" a obsadili karavany. Poobedňajšie hodiny sme využili na prvé kilometre na tomto ostrove. Cieľom bolo hlavné mesto, no než sme tých pár kilometrov prekonali, vykonali sme 
viacero zastávok a kochali sa pohľadmi ako Hrušínsky vo „Vesničke". Somárov sme na križovatke nevideli, asi im bolo horúco, aj keď na bicyklovanie bolo ideálne počasie. Pred vjazdom do Portoferraia sme sa ešte zastavili na rímskych vykopávkach, kde sme sa zdržali aj výkladom od sprievodcu. Potom sme cez prístav došli na miestny hrad a posledným cieľom bola Napoleonova vila v San Martine. Odtiaľ sme sa pobrali do Lacony cez kameňolom v sedle. Predtým sme ešte niekoľkí skúšali nájsť terénnu cestu, čo sa nám však nepodarilo. Odmenou za náročné stúpanie bol asi dvojkilometrový zjazd do Lacony, kde sme dosahovali rýchlosť cez 70km/h. Po hygiene nás čakala prvá večera na ostrove a po nej posedenia a výmeny čerstvých dojmov.
Druhý deň na ostrove nás čakal východný okruh v spoločnosti STV, ktorá točila dokument o ostrove do 
relácie „Nádherný svet", a tak sme sa stali aj televíznymi hviezdami... Na križovatke sme zasa nevideli somárov, pred Portoferraio sme odbočili vpravo a cez La Pílu sme začali stúpať na Volterraio. Zhruba v polovičke stúpania sme zosadli z tátošov a po svojich vyšľapali na zrúcaninu hradu Volterraio pohľadať miestne strašidlá, no jedinými strašidlami sme boli my trošku nababušení, lebo sme boli v mraku a fúkal silný vietor. Po zostupe dole, nás zima rýchlo prešla lebo do kopca sme sa slušne zahriali. Nasledoval rýchly zjazd, kde sme to poniektorí ukázali miestnym žiletkárom. Fero už na ostrove bol a nechcelo sa mu jazdiť po asfalte, tak sme v dvojke skúšali aj trasy GTX, no bolo to často aj o nosení bikov. V mestečku Cavo sme sa stretli s celou skupinou, trochu sa občerstvili a aj trochu poobzerali známu hematitovú pláž. Keďže sa nám nechcelo čakať, 
zasa sme v dvojke vyrazili poobzerať severovýchodný cíp ostrova, dostali sme sa aj k majáku, na ktorý sme vyliezli a divili sa nad tým, čo dokáže urobiť slaný vzduch so železom v priebehu času, lebo maják bol rozožratý ako rešeto. Keď sme sa vrátili do Cava, 
ostatní už boli fuč, tak sme sa pobrali ich smerom, občas sme sa bez sprievodcu trošku pomotkali a cez Rio Marinu a Rio nell Elba sme sa dostali do Porto Azuro. Tu sme po chodníku obišli pevnosť Castello a došli až k pláži Barbarosa, odkiaľ sme došli k banskému múzeu Picola miniera, kde sme sa stretli s ostatnými. Spoločne sme sa pobrali do kempu a využili snáď jedinú rovinu na ostrove. Večer sme ešte hodnú chvíľu posedeli pri rozoberaní dojmov.
Tretí deň sme mali v programe západný okruh. Pre tých menej zdatných bol pristavený autobus, ktorý ich 
previezol cez hrebeň do Mariny di Campo. My sme sa však rozhodli, že na západ sa presunieme terénom, tak sme vyšľapali ku kameňolomu, a tam sme to otočili na západ po lesných cestičkách, po ktorých sme sa dostali až k letisku. Odtiaľ sme po asfaltkách cez La Pilu a Sant Ilario došli do sedla Monte Perone, tu sme najprv zašli na výbežok s vysielačmi, kde sme sa pokochali výhľadmi a doplnili kalórie a potom sa vrátili na asfaltku. Tu nás zlákala lesná diaľnica po hrebeni smerujúca k najvyššiemu vrchu ostrova Monte Capanne 1019 m.n.m.. Naša diaľnica sa 
najprv zúžila na cestu, potom na trailik a skončila chodníkom v suťovisku, no nikomu sa nechcelo vracať, tak sme pomaly striedavo na bikoch a s nimi v rukách postupovali na západ. Najprv sme vydesili miestnych kamzíkov, potom pani s dcérou a nakoniec prekvapili aj našich kolegov, ktorí stúpali pešo na vrchol, keďže bola siesta a lanovka nepremávala. Keď sme sa dostali na zjazdný úsek, tak sme si vychutnali zjazd do Marciany, kde bol zvyšok nášho zájazdu. Potom sme sa spoločne presúvali okolo západnej členitej časti ostrova s mnohými zastávkami s výhľadmi na more a okolité menšie ostrovy.
Väčšia zastávka bola v Marine di Campo, kde mnohí nastúpili do čakajúceho autobusu, my sme však pokračovali ďalej stúpaním do sedla Monumente s výškou 255 m.n.m. Tu som sa však riadne vytrápil, lebo som dostal hlaďáka, na vrchole ma však zachránila Martina čokoládou. Do kempu to už bolo len dole kopcom, tak to už bolo v pohode.
Poniektorí boli tak unavení, že ani pekná slečna s nimi nič neurobila :-)
Na štvrtý deň bol naplánovaný výlet do Capoliveri. Po už známej ceste sme došli do Lida, kde sme odbočili 
vpravo a začali stúpať do mestečka Capoliveri, kde sme si odpočinuli, poobzerali námestie ako aj okolie z vyhliadky. S Mirom, Jožkom a Barim sme sa v štyrke vybrali ďalej na východ. Po výjazde z mestečka sme vyšli na šotolinku, ktorá sa kľukatila prázdnou krajinou s výhľadmi a kopírovala pobrežie vo výške cca 150 m a jemne stúpala na Ripe Alto, povyše ktorého sme sa dostali na rázcestie šiestich ciest bez značenia. Vydali sme sa tou do kopca a po pár kilometroch sme sa dostali k vrcholu kopca Monte Calamita, na ktorom je však vojenská základňa a vstup zakázaný. Tak sme sa začali vracať späť cestou po severnom úbočí, ktoré bolo trochu zalesnené, členité a výhľad na Porto Azuro sa menil každou zatáčkou. Cesta viedla mierne z kopca a o chvíľu sme boli zasa na spomínanej križovatke. 
Tu sme chvíľu váhali kade ďalej a vybrali sme si hneď prvú cestu, ktorá sa dole pekne kľukatila. Zjazdík to bol skutočne výživný, vidla si slušne zafučala a na chalanov som musel dole chvíľu čakať. Potom sme spolu došli ponad niekoľko zátok s peknými plážami do San Franceska a Moly. Času sme mali dosť, tak sme sa rozhodli pozrieť na zaujímavý výbežok Enfola severo - západne od Portoferraia. Cesta po asfalte s malým prevýšením ubiehala veľmi rýchlo, len sme už začínali pociťovať nemilosrdne páliace slnko. Na Enfole sme sa chvíľku zdržali, no na úplný výbežok sme nešli, ale pokračovali sme do Viticia a cez les sme sa dostali do Scaglieri, odtiaľ po asfalte na Portoferaio a cez kameňolom do Lacony.
Piaty deň už bol odchodový a doobeda bol voľný program. Zopár z nás sa rozhodlo využiť ten čas na posledné kiláky na ostrove, tak sme sa rozhodli ísť do Mariny del Campo po teréne. Stúpaníčko bolo celkom výživné, za čo sme boli odmenení výhľadom na Korziku so zasneženým vrcholom Monte Cinto. Aj zjazdík stál za to a vidla 
si slušne makla, naspäť sme to dali už známou asfaltkou tentoraz už úplne v pohode. Po obede nasledovalo balenie a s tým spojená cestovná horúčka. Len neradi sme sa lúčili s kempom ako aj týmto krásnym ostrovom. Cestou domov sme sa ešte zastavili v Pise obzrieť svetoznámu šikmú vežu ako aj celé námestie.
Potom už len nočná jazda a ráno sme boli v Bratislave. Odtiaľ nasledovalo trmácanie cez celé Slovensko na východ ... a z leta sme boli za pár hodín pod zasneženými Vysokými Tatrami.
Zájazd s cestovkou Tiptour bol so sprievodcom, ktorý nás zaviedol na zaujímavé miesta. Ja som však v rôznych skupinkách absolvoval rôzne odbočky z plánovanej trasy, preto tento popis nezodpovedá presne tomu, čo absolvovali ostatní "účastníci zájazdu". Bol to veľmi pekný cyklozájazd, ale štyri dni sú na tento pekný ostrov veľmi málo.
Ľubo